Mojou vášňou v živote je čítanie, a odkedy si pamätám, vždy som čítala, čítala a čítala. Doma som mala obrovskú knižnicu. Raz som v rádiu počula o Biblií, že je to Kniha kníh. A ja som ju nikdy nečítala! Veľmi som si ju chcela kúpiť, ale nedalo sa, nebolo ju dostať.
Žila som vtedy na Kamčatke. Keď som raz prišla na návštevu k sestre do Nižného Novgorodu, spýtala som sa jej, kde je možné Bibliu kúpiť. Sestra odpovedala len pokrčením ramien.
Druhý deň som v miestnom rozhlase počula oznámenie, že v parku sa budú predávať knihy, vrátane Biblie. Presvedčila som sestru, aby tam so mnou išla. Biblia stála veľmi veľa, 120 rubľov, bola to moja mesačná výplata. Sestra ma veľmi odhovárala, ale ja som si predsa kúpila Knihu kníh!
Po návrate domov, na Kamčatku, som ju začala čítať, a zároveň som okamžite od prvej stránky začala všetkým rozprávať, čo som sa dočítala – ako Boh stvoril zem a všetko, čo na nej existuje… Keď som sa dostala k miestu, kde Boh požiadal Abraháma, aby Mu priniesol ako obeť svojho milovaného syna Izáka, pomyslela som si, že Boh je príliš krutý, ak vyžaduje takúto obeť a ďalej som v čítaní nepokračovala.
Na Kamčatke zostal môj starší syn. Počas jednej mojej návštevy u neho mi podaroval drahé švajčiarske hodinky. Ja som si ich samozrejme hneď dala na ruku a už som ich nedala dolu. Boli naozaj prekrásne, ale hlavne – bol to darček od syna. Raz som išla do lesa na huby. Dlhý čas som nič nenašla a musela som prejsť veľkú vzdialenosť. Konečne som objavila lúku plnú hríbov a lesných jahôd. Nazbierala som plný kôš a vedro. Rozhodla som sa vrátiť a pozrela som sa, koľko je hodín. Aká som len bola sklamaná, keď som na svojej ruke hodinky nevidela! Kde ich v lese nájdem? Pomodlila som sa a vracala som sa po svojich stopách v nádeji, že ich nájdem. Na mnohých miestach bola veľmi vysoká tráva. Po nejakom čase som si zúfalo pomyslela: ako sa dajú nájsť v lese hodinky? Bolo sa už treba aj ponáhľať, aby som stihla posledný autobus. Klesla som na kolená a so slzami v očiach som povedala: „Bože, pomôž mi nájsť hodinky, sú mi veľmi drahé, je to darček od syna, čo mu poviem? Keď mi pomôžeš nájsť, budem o tom všetkým rozprávať!“ Vstala som a odrazu som v tráve uvidela taký malý lúč svetla. Rozhodla som sa pozrieť, čo to môže byť. Ó, aká som bola šťastná, keď som zistila, že to boli moje drahocenné hodinky! Hoci sa už zmrákalo, rýchlo som išla z lesa von a modlila sa: „Bože, pomôž mi stihnúť posledný autobus. Viem, že podľa cestovného poriadku mal už dávno odísť, ale prosím Ťa, zadrž ho! Ty môžeš všetko!“ Pribehla som na zastávku a pozerám – autobus tam stojí. Vodič mi povedal: „Aha! Čakal som vás. Už dávno som mal ísť, ale akoby ma niečo stále zadržiavalo. Točím sa okolo autobusu a nejdem.“
Kým som bola na návšteve u syna, veľa krát som chodila do lesa. Milujem prírodu! Málo ľudí sa odváži na Kamčatke ísť osamote do lesa, ale ja som bola s Bohom a verila som, že On ma neopustí. Jedného dňa som predsa oneskorila na posledný autobus. Rozhodla som ísť stopom, inú možnosť som nemala – nemohla som predsa nocovať v lese! Ale sadnúť si do auta k cudzím ľuďom som sa bála. Vtedy som poprosila Boha: „Keď tu máš dobrých ľudí, nech sami zastavia auto vedľa mňa, nebudem dvíhať ruku.“ O nejaký čas sa zastavil pri mne starý „žigulík“. Starší manželia mi sami ponúkli, že ma odvezú do mesta. Vrelo som v myšlienkach poďakovala Bohu a nasadla som do auta. Boli to skvelí ľudia! Nakŕmili ma koláčmi, naplnili do doplna svojimi hubami môj poloprázdny kôš a zadarmo ma odviezli priamo domov. Pán je dobrý!
Preložené so súhlasom www.3angels.ru.
