Narodil som sa v meste Gorkij. Od detstva som sa profesionálne venoval športu, a to aj v armáde v športovom oddiele. Keď som sa vrátil z armády, oženil som sa, dostal som dobrú prácu. V tom čase môj brat uveril v Boha a snažil sa ma presvedčiť na štúdium Biblie, aby som navštevoval kostol, ale ja som sa len smial týmto návrhom. Rozhodol som sa žiť ako všetci ostatní a mať všetko, čo je len možné. Čoskoro som kvôli dosiahnutiu týchto cieľov porušil zákon. Súd ma odsúdil na tri a pol roka väzenia.
Práca väzňa vo väzení bola veľmi ťažká, strava bola veľmi zlá (schudol som z 87 kg na 50 kg). Nedostal som ani jediný list. V tom čase som sa zoznámil s jedným väzňom – Sergejom, ktorý bol veriaci, rovnako ako môj brat. Snažil sa mi rozprávať o Bohu, o Jeho charaktere. Napriek skutočnosti, že mi na srdci bolo ťažko, nechcel som počúvať a nehodlal som sa stať ani veriaci.
Pri modlitbe som náhle pocítil, ako mi do srdca vošiel nevysvetliteľný pokoj, ako keby už bolo všetko v poriadku. A hneď, na ďalší deň sa začal rad nevysvetliteľných a zázračných udalostí. Potom bol som predvolaný na pohovor s dozorcom ohľadne svojho konania, kde bola vážna diskusia, ale na veľké prekvapenie všetkých, ktorí poznali tento príbeh, mňa nedali na samotku! Toto sa ešte nikdy nestalo za takýto priestupok. Navyše, na nasledujúci deň prišiel ku mne sám dozorca a zmierili sme sa. Dokonca mi dal deň voľna! Ďalší zázrak: ja aj Sergej sme konečne dostali balíky z domova a Sergej dostal balík po prvýkrát za päť rokov!
Potom som bol preložený do inej oblasti. Tam som, ako obyčajne, vzal Bibliu a začal čítať. Bolo to 26. marca 2001. Tento deň som si zapamätal na celý život. Zrazu akoby do mňa vošla nejaká neviditeľná sila. Do srdca mi prišla veľká láska k ľuďom, túžba pomáhať, dovtedy som nikdy nemal podobné myšlienky! Objavila sa vo mne túžba povedať ľuďom o Kristovi. V jedinom okamihu som sa stal úplne iným človekom. A ešte jedna vec: pred týmto dňom som vyvíjal obrovské úsilie, aby som sa zbavil neslušných slov, ktoré som používal v bežnej reči a od tohto dňa som nepovedal ani jedno neslušné slovo! Od toho dňa materiálne bohatstvo stratilo pre mňa význam a naopak hodnota ľudí v mojich očiach vzrástla. Biblia sa pre mňa stala zrozumiteľnou knihou, začala sa mi otvárať jej hĺbka a túžba študovať ju sa začala zväčšovať. Za krátky čas som ju prečítal celú a potom som začal odznova čítať jej slová. V oblasti zdravia došlo k zmene, cítil som sa oveľa lepšie. Z 50 kg som pribral na 74 kg v nezmenených podmienkach rovnako chudobnej stravy. Na pľúcach mi zmizli jazvy!
Nakoniec sa doba môjho pobytu vo väzení chýlila ku koncu. Dvere na slobodu sa doširoka sa roztvorili. Ale po vyslobodení som upadol do duchovnej krízy: Nepoznal som, čo robiť ďalej a nevedel, ako žiť. Začal som chodiť do rôznych cirkví, ale nikto ma nemohol upokojiť a poskytnúť mi ten pokoj, ktorý som vždy cítil po modlitbách vo väzení. Raz som videl v televízií program „Tvárou v tvár“. Jeho účastníci hovorili o svojej cirkvi. Dostal som túžbu ísť to vyskúšať ešte aj tam. S nádejou v srdci som šiel na bohoslužbu. Na moju radosť to bolo to, čo som hľadal, mne sa zrazu zapáčilo všetko. Kríza začala ustupovať, prišiel duševný pokoj a ja som sa presvedčil, že je to presne to, po čom túžila moja duša. O dva mesiace neskôr som bol pokrstený.
Pán mi pomohol nájsť dobrú prácu a vzťahy na pracovisku boli veľmi dobré. Samozrejme, že priatelia – to je dobré, ale chýbala mi moja polovička – verná a chápajúca manželka. Vo väzení som čítal veľa rôznej duchovnej literatúry, najmä o živote svätých, ale mal som z toho v hlave zmätok. Nevedel som, či Boh chce, aby som išiel do kláštora a tak by som zostal slobodný alebo či mám zostať vo svete a tak Mu slúžiť ako ženatý. Odpoveď na túto otázku som našiel v Biblií a vydýchol som si. Uvedomil som si, že ak je človek pripravený urobiť šťastným iného, tak Boh ho požehná manželským zväzkom.
Keď som mal jasno v danej otázke, začal som prosiť Boha, aby mi On Sám vybral ženu, ktorú mi vopred určil. O dva týždne po tejto modlitbe prišla odpoveď. Stretol som sa so svojou budúcou manželkou Júliou. Páčilo sa mi na nej všetko, dokonca aj jej meno „Júlia“ bolo mojim najobľúbenejším ženským menom. Náš vzťah sa rozvíjal a nakoniec sme sa rozhodli zobrať sa. Boh začal vylievať na nás prúdy svojho požehnania. Problémy, ktoré rokmi pribúdali, sa zrazu začali riešiť, materiálne sme boli na tom lepšie, mali sme viac, ako sme potrebovali, začali sme žiť v dome, o ktorom som len sníval. Júlia je manželka, o ktorej som sníval. So ženou sa veľmi dobre dopĺňame, aj keď sme už spolu nie jeden rok, náš vzťah je stále taký, ako bol na začiatku, počas medových týždňov. Pán tiež zmenil môj charakter, vytiahol zo mňa veľa „špiny“. Aj zdravie mi dal Pán vynikajúce: za tie roky som ani nádchu nemal.
