Narodila som sa v roku 1938 vo Vladimírskej oblasti. Boli sme veľmi družná rodina: otec, matka a štyri deti. Bola som najmladšia. O Bohu som neuvažovala, vtedy sa to ani „nenosilo“. Prvý krát som sa pomodlila, keď som mala asi tak 3 roky. Otec bol na vojne. (Druhá svetová – pozn. prekladateľa). Pamätám si len jedno, že som si každý deň kľakla a hovorila tie slová, ktoré ma naučila mama. Mama sa ma pýtala, či chcem, aby sa otec vrátil z vojny. Samozrejme, že som chcela. Osobne si to nepamätám, ale moja teta mi neskôr hovorievala, ako horlivo som sa modlila za otca. Na šťastie sa otec z vojny vrátil. Ako dieťa som samozrejme neuvažovala o tom, že možno aj kvôli mojím modlitbám.
Základnú školu som ukončila na samé jednotky. Túžila som ísť na vysokú stavebnú, ale neprijali ma, pretože vtedy prijímali len chlapcov. Dva roky som pracovala. Potom som sa rozhodla ísť do Leningradu na Vysokú školu filmových inžinierov. Bola to jediná VŠ toho druhu v celom Sovietskom zväze. A brali tam len po známosti. Predstavte si, že ma vzali! Ukončila som ju ako inžinier – špecializácia: zvukový technik. Po skončení VŠ som sa sama rozhodla odísť pracovať do Novosibirska. Otec s mamou kvôli môjmu rozhodnutiu veľmi plakali. Otec povedal: „Matka, čoho sme sa to dožili. Predtým ľudí posielali na Sibír do vyhnanstva a naša dcéra tam ide dobrovoľne.“ Mama mi s plačom povedala: „Dcérenka moja, či chceš veriť v Boha, alebo nechceš, je tvoja osobná vec. Nikdy však nehovor, že Boh nie je!“ Mama bola veriaci človek, pravoslávna. Pamätám si, že spamäti recitovávala žalmy z Biblie.
Mala som vtedy prekrásny život. Užívala som si každý deň. Budúci manžel ma doslova nosil na rukách, jeho rodina ma zbožňovala. V práci tiež bolo všetko v poriadku: práca sa mi veľmi páčila, komunikovala som so zaujímavými, inteligentnými ľuďmi. Poznala som príťažlivosť všetkých zábav: filmy, reštaurácie, diskotéky… Načo by mi bol Boh?
Zdalo sa, že moje šťastie je neotrasiteľné a bude trvať na večné časy. Lenže tento bezstarostný život sa skončil v jedinom okamihu. S Ivanom sme sa rozlúčili na jeden mesiac (musel pracovne odísť) a ukázalo sa, že to bolo navždy. Tragicky zomrel na pracovisku. Pre mňa to bola katastrofa, zrútenie všetkého. A hoci ma jeho rodina prosila, aby som zostala v Novosibirsku, musela som odísť. Nedokázala som tam už žiť – všetko mi ho pripomínalo.
Posledných 20 rokov som pracovala vo vedecko – technickom inštitúte. V našej budove pracovala ako upratovačka jedna veriaca žena. Zdôverila som sa jej so svojimi problémami a ona ma naučila ma modliť sa k Bohu svojimi slovami. Povedala mi, ako treba začať modlitbu a osloviť Boha: „Živý Bože! Skrze Ježiša Krista sa obraciam na Teba s prosbou …“, a ďalej už Bohu bolo treba povedať svoju prosbu. Aj som tak urobila. Poprosila som, aby mi pomohol zmieriť sa s jednou ženou, ktorá mi nikdy neodpovedala na moje pozdravy. Bola to moja prvá vedomá modlitba. Po tejto modlitbe začala žena vždy odpovedať na moje pozdravy! Tak som sa utvrdila v tom, že Boh odpovie aj na iné prosby. No vtedy som ešte nechápala, že s Bohom treba hovoriť každý deň.
Zatúžila som viac sa dozvedieť o živom Bohu a začala som chodiť do cirkevného spoločenstva, kde študovali Bibliu. A čím viac som sa o Ňom dozvedala, tým viac som túžila čítať Jeho slovo. V tom čase som začala chápať, že za veľa vecí si môžem sama a že doteraz som sa len ľutovala. V mojom srdci sa zrodila taká silná vďačnosť a láska k Bohu, že som mohla zvolať: „Bože, ako si ma mohol až doteraz trpieť!“ Uvedomila som si, koľko trápenia som mu spôsobovala svojím egoizmom. Začala som chodiť na všetky kázania a semináre, začala som ľuďom rozprávať o Bohu. Za posledné peniaze som kupovala Biblie a darovávala som ich okoloidúcim. Niektorí si nezobrali a mne ich bolo ľúto. A keď niekto počúval o Bohu, pociťovala som k nemu takú lásku, akoby mi to bol najbližší človek. Veľakrát som hovorila o Bohu žiakom alebo študentom. Raz som prechádzala okolo skupiny chlapcov, zhruba 12 – 15 ročných. Všetci fajčili. Pomodlila som sa k Bohu, nech mi pomôže, keď budem o Ňom hovoriť, pretože som si myslela, že mňa starú babku ani nebudú počúvať. Blahosklonne ma počúvali. Prosila som ich, aby si neničili svoje zdravie cigaretami, porozprávala som im, ako sa treba modliť. Nakoniec sa to skončilo tým, že pokľakli spolu so mnou a spoločne sme sa modlili, aby prestali fajčiť. Potom mi napísali zoznam iných chlapcov, za ktorých sa tiež bolo treba modliť!
Vždy hovorím mladým ľuďom, že by rozhodne mali prosiť Boha, aby im On dal partnera do života, s ktorým budú šťastní. Dievčatá úpenlivo prosím: „Nikdy nedopusťte intímnu blízkosť s chlapcami pred manželstvom, lebo sa začnú problémy, nepríjemnosti a bude koniec vášmu bezoblačnému životu.“ Ľuďom závislým od alkoholu hovorím o Bohu, Ktorý ich môže oslobodiť od tohto zla. Neraz som hovorila z bývalými väzňami, hovorila som im o Božej láske. Sú veľmi citliví na láskavé slovo. Raz, po mojej kázni v poloprázdnom vozni vlaku, prišiel za mnou jeden muž a povedal: „Vy sa ma nebojíte? Utiekol som z basy, lebo veľmi chcem vidieť ženu a deti.“ Ako odpoveď som mu podarovala balíček cukríkov, aby ich dal svojim deťom. Skoro sa rozplakal od vďačnosti.
Život s Bohom bol pre mňa ťažký, aj veľmi zaujímavý. Boh sa stará o každého, ako o svoje jediné dieťa. Pochopila som, že Boh môže dať každému radosť do srdca v akejkoľvek životnej situácií. Predtým, v zdanlivo šťastných chvíľach, som nepociťovala takú radosť, akú pociťujem teraz vďaka tomu, že prežívam Božiu prítomnosť v mojom živote, hoci žijem veľmi skromne z dôchodku. Podľa svetských meradiel by si človek myslel, že sa nemám z čoho radovať. Keby som nepoznala Boha, čakala by som na smrť a pripravovala si veci na smrť, lenže ja sa teším zo života, teším sa na večný život a večnú radosť!
