Narodila som sa v Nižnom Novgorode. Matka bola učiteľka, otec fyzik. Po strednej škole som vyštudovala Vysokú školu ekonomickú a po jej ukončení som začala pracovať. V 14-tich rokoch som sa zamilovala do svojho spolužiaka. Vedela som, že užíva drogy, ale rozhodla som sa, že moja láska zvíťazí nad touto závislosťou. Keď som dospela, začali sme žiť spolu, ale manželova drogová závislosť bola stále silnejšia. O našom šťastnom živote nemohlo byť ani reči. Celý čas som sa mu pozerala do očí, aby som sa dozvedela, či si dnes pichol dávku alebo nie. Neexistovala žiadna istota, či dnes príde domov živý a zdravý.
Chodila som s ním ku všetkým odborníkom – špecialistom na drogové závislosti a ku všetkým, ktorí mi dávali aspoň akú – takú nádej na vyliečenie od toho strašného zla. No nič nepomáhalo. Bola som zúfalá a na smrť unavená, a aby som na toto všetko zabudla, začala som chodiť do „veselých“ spoločností, fajčiť, popíjať. Nakoniec, som si jedného rána sadla na posteľ a v duchu som kričala k Bohu: „Načo som sa zobudila? Aby som fajčila, pila, vadila sa s robotníkmi v práci? Bože, nechcem taký život! Čo mám robiť?“ Bola to moja prvá vedomá modlitba. V ten istý večer som našla v poštovej schránke pozvánku na Biblické kurzy. Chytila som sa tejto nádeje – ako keď sa topiaci slamky chytá – a začala som chodiť na kurzy. Tam mi hovorili o Ježišovi, že On ma miluje, že zomrel za mňa na kríži a zaplatil za moje hriechy Svojim životom. Zamilovala som si takého Boha. Chcela som sa dozvedieť o Ňom čo najviac. Čím bližšie som Ho spoznávala, tým menej som chcela žiť svojim predošlým spôsobom života. Nechcela som ničím zarmucovať Toho, Ktorý umrel za mňa, hriešnu. Prestala som piť a fajčiť, a namiesto toho sa u mňa prejavila iná silná túžba. Pomyslela som si: keď Boh mohol zmeniť mňa, tak On môže zmeniť aj môjho muža, a prihlásila som ho na tie isté kurzy. Začali sme tam chodiť spolu. Raz som sa ho spýtala: „Mišo, chcel by si zanechať hriech? Súhlasíš s tým, aby si sa pokrstil, nie kvôli mne, ale kvôli sebe?“ Manžel povedal, že sa chce pokrstiť a zmeniť. Potom sme boli obaja pokrstení. Začali sme chodiť do cirkevného spoločenstva a za polroka Boh urobil zázrak: to, čo nedokázali za dlhé roky urobiť lekári, urobil Boh, – Michal dokázal zanechať drogy! Konečne som mala normálnu rodinu! Pokoj a radosť sa usídlila aj mojom srdci, aj v našom dome.
Nemožno povedať, že by sme „mali ustlané na ružiach“: manžel má v práci problémy, nechcú mu dovoliť, aby mal raz za týždeň voľný deň, aby sme mohli chodiť spolu do cirkvi. Spolu sa modlíme, aby sa u neho predsa zjavila možnosť navštevovať cirkevné spoločenstvo každý týždeň, v súlade s Božími prikázaniami a veríme, že Boh vyrieši aj tento problém.
Úprimne milujem Ježiša a Jeho láska mi pomáha meniť môj charakter. On ma učí pokore, oslobodzuje ma od zakorenených hriechov. Predtým som nechápala, prečo mám byť pokorná, myslela som si: v modernom svete to ľudia nepochopia. Ale teraz vidím, že pokora – to je liek pre moju dušu. Je to obdivuhodná vymoženosť. Boh každý deň pracuje na mojom charaktere, na mojich zlozvykoch. On má tú silu zmeniť charakter človeka, keď Mu to človek dovolí. Predtým som prosila, aby Boh menil ľudí okolo mňa, ale teraz Ho prosím, aby menil mňa. A cezo mňa Boh mení aj ľudí, predovšetkým mojich blízkych.
Napríklad, môj otec bol vždy notorický ateista a my sme sa s ním často o tom rozprávali. Povedal: „Žiadny Boh nie je! Všetko sa dá dokázať zákonmi fyziky“. Odpovedala som mu, že predtým, ako ľudia objavili tieto zákony, musel ich Ktosi vytvoriť. Teraz mi otec hovorí: „Vieš, Boh naozaj existuje: všetko, o čo Ho len poprosím, On mi dáva, ako malému dieťaťu.“ Napríklad, raz som bol v lese a veľmi som zatúžil po banánoch. Pomyslel som si: „Bože, koľko je v Afrike banánovníkov, ale tu sú len borovice“. Po niekoľkých hodinách našiel v lese vrecko s prekrásnymi banánmi! No nie je to zázrak?
Pochopila som, že „naučenými“ modlitbami si osobný vzťah s Bohom nevytvoríš. To je to isté, akoby dieťa hovorilo so svojim otcom stále tými istými slovami. Pomohla mi to pochopiť táto príhoda. Raz som išla neskoro večer tmavou ulicou. Zrazu sa ku mne rýchlo priblížil neznámy muž a odrazu som pocítila nôž, ktorý mi priložil ku hrdlu. Vtedy som ešte nechodila do cirkvi, ale keď som sa pozerala do tváre smrti, v myšlienkach som volala k Bohu: „Bože, pomôž!“ A Boh mi pomohol, ukázali sa tam akísi ľudia a ja som mohla utiecť. V tom okamihu som sa nemodlila naučenou modlitbou, ale podľa toho, čím mi prekypovalo moje srdce! Keď ide o otázku života a smrti, zo srdca zmizne každé pokrytectvo.
V dôsledku blízkeho osobného vzťahu s Bohom mám konečne peknú rodinu: milujúceho manžela, ktorý je oslobodený od drog, zdravé a veselé dieťa. Ale Boh je hlavný v našej rodine. Každý deň mi ukazuje, že Mu nie som ľahostajná a že On chce so mnou komunikovať. Nie, môj život nie je ustlaný na ružiach, bývajú aj ťažkosti a trápenia. Ale v každom prípade – či je mi dobre alebo zle, – som presvedčená, že On je so mnou. Preto môj život s Bohom je šťastný život!
Preložené so súhlasom www.3angels.ru.
