Pred službou v armáde som býval v malom meste Dzeržinsk. Mesto bolo rozdelené medzi nepriateľské skupiny. Patril som do jednej z nich, často som sa zúčastňoval v bitkách, ktoré boli na dennom poriadku. Bitky boli veľmi kruté, niekedy až na smrť.
Potom som narukoval, v armáde som slúžil ako seržant. Tam prekvitalo ponižovanie služobne mladších vojakov staršími, tzv. „šikanovanie“. K poľutovaniu, bol som jedným z tých, ktorí tomu aktívne napomáhali.
V tom čase mi mama priniesla pozvánku na Biblické kurzy. Túto pozvánku jej odovzdal môj bývalý známy – trestanec s veľkou kriminálnou minulosťou. Pomyslel som si, že cez neho ma chcú niekam zlákať, aby so mnou skoncovali. Mal som podozrenie, že je to pasca a rozhodol som sa, že tam pôjdem v sprievode „po zuby“ ozbrojených kamošov. Sedeli sme tam v najvzdialenejšom kúte pri dverách, pili pivo, kecali a nepočúvali kazateľa. Okrem toho sme si všímali, či by sa tu nedala ukradnúť drahá aparatúra. Tak to pokračovalo niekoľko dní. No raz sa mi do vedomia vryli slová kazateľa: „Viem, že tu v sále je muž, ktorý, možno zajtra nebude medzi živými. Dnes má šancu prísť dopredu spolu s priateľmi, aby sme sa za neho pomodlili. Dnes má šancu odovzdať svoj život Kristovi.“ Bol som presvedčený, že tieto slová patrili priamo mne, akoby ich Samotný Boh povedal môjmu srdcu. Pomyslel som si, že naozaj to môže byť posledná šanca a šiel som dopredu spolu s kamošmi. Predstavte si tváre tých, s ktorými som tam prišiel a tých, ktorí zostali sedieť na svojich miestach! Od toho dňa som začal počúvať slová kazateľa. Keď som pochopil, že Boh je Všemohúci a ja som slabý, začal som sa v myšlienkach modliť: „Bože, keď ma dostaneš z tejto situácie, a nestane sa zo mňa otrok, budem Ti slúžiť do konca života.“ Keď všetkým, ktorí chceli, ponúkli možnosť pokrstiť sa, pokrstil som sa. Od tohto dňa mi nik nevolal, nik za mnou neprišiel, nevyzváňali mi a nevyhrážali sa mi. Dodnes neviem, ako Boh vyriešil túto situáciu, ale ohrozenie môjho života na slobode sa pominulo.
Nechal som svoj biznis a začal pracovať na ministerstve vnútra ako vychovávateľ väzňov. Väčšina z nich boli recidivisti. Stal sa tam jeden takýto prípad, keď v kuchyni jeden z odsúdených začal mávať sekerou a vyhrážať sa kuchárovi. Niekoľko mužov sa ho pokúšalo zadržať, no nedarilo sa. Zavolali ma. Keď som sa k nemu priblížil, povedal: „Nepribližuj sa, zabijem ťa!“ Začal som sa v duchu modliť, podišiel som k nemu a vzal som mu sekeru z rúk. Vôbec neodporoval. Tak ma Boh zachránil.
A ešte jeden príklad. Raz som prišiel v noci do práce, aby som skontroloval, či je všetko v poriadku. Šiel som do „spoločenskej miestnosti“ vypnúť televízor a odrazu som za svojím chrbtom začul, ako niekto zamkol dvere na kľúč. Pochopil som, že ten človek mi chce ublížiť. Všetky moje svaly sa napli na boj: dobre som ovládal karate a pokojne by som vedel okamžite „spacifikovať“ toho, kto bol za mnou. Ale v tom som si spomenul na Ježišove slová: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“. Rozhodol som sa úplne spoľahnúť na Boha. Keď som sa otočil, uvidel som pred sebou recidivistu. Položil mi na hrdlo nôž. V duchu som sa modlil a Boh mi dal vnútorný pokoj. Väzeň mi povedal: „Čo tu zo seba robíš? Načo sa tu hráš? Poznám tvoju minulosť.“ Začal rozprávať niektoré epizódy z môjho života, o ktorých som si myslel, že o nich nikto nevie. Vedel takmer všetko o mojej „temnej“ minulosti a zrejme predpokladal, že sa len „hrám“ na dobrého kresťana. Vypočul som ho a kým som sa mu pokojne pozeral rovno do očí, opýtal som sa ho: „Čo chceš? Môžem ti s niečím pomôcť?“ Ešte nejakú chvíľu podržal nôž na mojom krku, potom z nejakého dôvodu spustil nôž a odišiel. Vydýchol som si a poďakoval som sa Bohu. Ale to ešte nebol koniec. Keď som kráčal chodbou, v tmavom kúte na mňa znova skočil ten istý muž a dal mi nôž na krk. Povedal, že teraz to dokončí. Spýtal som sa ho, prečo ma hneď nezabil a počul som jeho odpoveď: „Nemal si strach v očiach.“ A tak slovo dalo slovo a začali sme sa rozprávať. Nôž zatiaľ odložil. Porozprával som mu celý svoj život, ako som prišiel k Bohu, čo Boh pre mňa robí, rozpovedal som mu príbeh o Kristovi. Rozprávali sme sa až do rána a rozišli sme sa v dobrom.
O niekoľko rokov neskôr, už som tam nepracoval, som náhodou znovu stretol tohto človeka. Bežal ku mne cez cestu v pracovnom oblečení. Predtým nikdy nikde nepracoval: ako náhle ho prepustili z väzenia, vždy niečo ukradol, takže ho znovu zavreli. Vtedy mi povedal, že pracuje ako robotník v prístave, má svoju rodinu, svoj domov. Povedal, že odsúdení, aj keď neskoro, no predsa ocenili môj prístup k nim. Vec sa mala tak, že po mojom odchode im pridelili iného vychovávateľa – rádového policajta, ktorý sa k nim správal veľmi kruto a za všetko ich trestal.
Boh ma naučil dôverovať Mu celkom a úplne. Zmenil môj charakter, a hoci to niekedy bolo veľmi ťažké, život s Bohom mi priniesol vnútorný pokoj, radosť a šťastie zo vzťahu s Ním. Videl som, že s Bohom je možné prekonať všetky problémy!
